Dňa 20. februára 2016, presne v deň 65-teho výročia popravy troch bývalých abiturientov trenčianskeho Štátneho reálneho gymnázia v Trenčíne – Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára – Mesto Trenčín, Oblastná organizácia KPVS Trenčín a Nadácia Antona Tunegu zorganizovali pri Pamätníku obetiam komunizmu na Námestí sv. Anny pietnu spomienku na tri zmarené životy. Treba zvlášť zdôrazniť a oceniť nevšednú ústretovosť a nepredstieranú vnútorne hlbokú účasť Richarda Rybníčka, primátora Mesta Trenčín, na tomto podujatí. Medzi účastníkmi pietnej spomienky boli občania mesta Trenčín, príbuzní A. Púčika a A. Tunegu, bývalí politickí väzni a deti väznených a inak prenasledovaných občanov z rôznych kútov Slovenska. K nim sa ako prvý prihovoril primátor Mesta Trenčín R. Rybníček, po ňom nasledovali príhovory predsedu správnej rady ÚPN PhDr. Ondreja Krajňáka a Petra Belinského, člena správnej rady Nadácie Antona Tunegu. Súčasťou Pietnej spomienky bola aj prezentácia knihy Rudolfa Dobiáša Včera a zajtra a zádušná sv. omša v Kostole sv. Anny. Pietna slávnosť pred pamätníkom bola zakončená hymnickou piesňou Kto za pravdu horí v podaní Trenčianskeho speváckeho zboru. Podujatie moderoval herec a vysokoškolský pedagóg Štefan Bučko, hlavným celebrantom zádušnej sv. omše bol ThDr. Martin Michalíček, riaditeľ Kancelárie Biskupského úradu v Nitre. Azda nezaškodí, keď si v krátkosti priblížime životné osudy troch mladých mužov, ktorí položili svoje životy i za našu slobodu. Hroziace nebezpečenstvo neslobody si krátko po skončení 2. sv. vojny uvedomovalo len zopár jednotlivcov. Tí aj varovali národ, ale ich hlasy boli hlasmi volajúcimi na púšti. Ošiaľ z nového začiatku budovania spoločnosti a fatamorgána komunizmu zaslepili oči mnohým. Ostali už len tí, čo naozaj horeli za pravdu a krivda biednych ich bolela. Tunega, Púčik a Tesár patrili medzi nich. Albert Púčik sa narodil v r. 1921 v Dolných Motešiciach. V tej istej obci sa v r. 1925 narodil aj Anton Tunega. Albert mal osem súrodencov, Anton Tunega štyroch. Jeho o rok staršia sestra Marta stála s ním aj pred súdom. O tom, že Albert Púčik to chce v živote niekam dotiahnuť svedčí jeho rozhodnutie stať sa lekárom. V školskom roku 1943/44 sa zapíše na lekársku fakultu, absolvuje však len zimný semester, lebo cestu mu skrížia vojnové udalosti a po vojne neustále konflikty s vrchnosťou. Tie mu vynesú nedobrovoľný “nápravnovýchovný” pobyt medzi väčšinou nedobrovoľnými budovateľmi Oravskej priehrady. V novembri 1947 už je v Rakúsku, po februárovom prevrate odtiaľ podniká cesty na Slovensko a organizuje tu protikomunistický odpor. Pochopiteľne, ako jedného z prvých osloví Antona Tunegu, ktorý od r. 1946 uniká pred zatknutím. Eduard Tesár prežil svoje detstvo a mladosť v Trenčíne. Vo vojnových rokoch bol zamestnancom Župného úradu v Trenčíne. Bol to na vtedajšie pomery vysoký úrad, a akiste len zásluhou tohto postavenia mohol pomáhať ľuďom, ktorí ho o pomoc požiadali. Boli medzi nimi utečenci z nemeckého zajatia, vojaci slovenskej armády Ján Šintaj, Pavol Šintaj a Jozef Žiak, všetci z Liptovského svätého Mikuláša. Eduard Tesár ich nakŕmil, ošatil a zadovážil im aj doklady. Bolo to v čase, keď vrcholili boje o Trenčín. Toto nemalé riziko podstúpil v čase, keď jeho žena čakala dieťa a on nemal ešte ani dvadsaťtri rokov. Urobil to bez nároku na odmenu či protislužbu. Po vojne zostal Edo pracovať na Okresnom národnom výbore. Zaiste jeho schopnosti a možno aj vojnové zásluhy rozhodli o jeho profesijnom postupe. Stal sa zamestnancom Povereníctva vnútra. Tam sa našlo miesto aj pre jeho manželku Alicu. Presťahovali sa do Bratislavy, dostali byt na Legionárskej ulici. V decembri 1949 však bezpečnosť urobí záťah na Bielu légiu a Púčika zatkne vo Vajnoroch, kde sa ukrýval u priateľa, ktorý ho však zradil. V máji 1949 sa v Bratislave začal veľký súdny proces s Bielou légiou. Obvinených bolo 62 ľudí, medzi nimi bol napr. triedny Antona Tunegu Dr. P. Cintavý, Marta Tunegová, P. Rafael Lexmann, Gabriel Fronc, Štefan Mikolášik, Ferdinand Daučík a i. Spomínaní traja mladí ľudia boli v ňom za údajnú velezradu a špionáž odsúdení na doživotie. Po rozsudku ich previezli z Bratislavy do trestného ústavu Leopoldov. Prokurátor Anton Rašla oznámil, že sa odvolá proti nízkej výmere trestu. V marci 1950 zástupca štátnej prokuratúry Ujhelyi a minister spravodlivosti Rais žiadali bezpečnostnú päťku v odvolacom pojednávaní o vynesenie troch trestov smrti. Dňa 16. septembra sa obžalovaní – okrem Púčika, Tunegu, Tesára – opäť stretli v Prahe pred Najvyšším súdom. Najvyšší súd vyslyšal hlas s rozsudkom nespokojného slovenského prokurátora a veľkej väčšine obžalovaných navýši tresty o niekoľko rokov, či aspoň mesiacov. Albert Púčik, Anton Tunega a Edo Tesár, ktorí na výsledok odvolania čakali v Leopoldove, boli v neprítomnosti odsúdení na trest smrti. Rozsudok bol vykonaný ráno v utorok 20. februára 1951 v Bratislave. Zákon 119/91 o súdnej rehabilitácii spomínaný krutý rozsudok nad týmito tromi mladými mužmi ukázal ako akt bezprávia.
Rudolf Dobiáš
Foto © Eva Javorská